CHETITSKÉ KRÁĽOVSTVO  

(2 000 až 700 pred n. l.)

     Chetiti boli jedným z najzáhadnejších a najmenej známych národov staroveku. Pritom pred 3400 rokmi vytvorili mocnú ríšu, „tretiu veľmoc medzi Egyptom a Babyloniou“, a zároveň veľkolepú kultúru. Ich jazyk rozlúštil až  v roku 1915 český profesor Bedřich Hrozný, vtedy vojak v rakúskej uniforme.

     Drsná a nehostinná je krajina, ktorú si vybrali za svoju vlasť Chetiti. Horské hrebene ju oddeľujú od Stredozemného i Čierneho mora, riek je tu málo, letné horúčavy vysúšajú pôdu, na jar a na jeseň ju zas zmývajú lejaky, zima tu býva krutá. Ničím sa táto krajina nepodobá úrodným krajinám Egypta a Mezopotámie.

     Históriu Chetitského kráľovstva môžeme rozdeliť na 3 obdobia:

  1. Staré kráľovstvo (1670 až 1590 pred n. l.)
  2. Prechodné krízové obdobie (1590 až 1450 pred n. l.)
  3. Nové kráľovstvo, alebo ríšske obdobie (1450 až 1190 pred n. l.)

     História Chetitov však začína o niekoľko storočí skôr. Okolo roku 2000 pred n. l. prišli Chetiti do strednej Anatólie a vytvorili niekoľko samostatných kniežatstiev. Okolo roku 1 800 p. n. l. Pitchana, kráľ z Kuššara, so svojím synom Anittašom dobyl nočným útokom mesto Néšaš a spravil z neho svoje sídlo. Tiež porazil Zalpu, Purušchandu, Šalatuvaru a Chattušaš. Pitchanov syn Anittaš po nastúpení na trón po svojom otcovi zrejme presunul hlavné mesto späť do Kuššara. 

Mapka Chetitského kráľovstva s najdôležitejšími mestami v 17. storočí pred n. l.:

Iba málo sa toho vie o období medzi Anittaovou vládou a vládou Labarna I. Chetitskí panovníci odvodzujú svoj pôvod od kuššarského kráľa Labarna I., ktorý vládol niekedy v rokoch 1 670 až 1 650 p. n. l. a je pravdepodobné, že sa Cheticia musela opäť pod jeho úsilím zjednotiť. Po zjednotení Cheticie Labarna dobyl západnú Kilíkiu. Jeho syn, Labarna II., preniesol svoje hlavné mesto z Kuššara do Chattušaša a sám prijal meno Chattušiliš I. (1650 až 1620 pred n. l.). Na severe dosiahol pobrežie Čierneho mora, na západe dobyl Arzavu, na juhu Alalach. Po neúspešnom obliehaní Aleppa musel čeliť útoku Churritov z východu. Chattušiliš ubránil Cheticiu od Churritov a dobyl takmer celú severnú Sýriu. Aleppo však vzdorovalo ďalej. Aleppo dobyl až chetitský kráľ Muršiliš I. (1620 až 1590 pred n. l.) asi roku 1609 p. n. l. Do chetitských rúk vtedy padla i väčšina severnej Sýrie, vrátane Ugaritu a Karchimišu. Muršiliš porazil i Churritov (Mitannci) a získal ich za spojencov. Výpravou asi roku 1595 p. n. l. Muršiliš dobyl a vyplienil Babylon a ukončil tak Chammurapiho dynastiu. Krátko po svojom návrate do Chattušaša bol však Muršiliš zavraždený svojím švagrom, ktorý sa potom zmocnil trónu. V chetitskom kráľovstve tak nastalo prechodné krízové obdobie trvajúce 140 rokov. Chetiti stratili Kizvatnu (Kilíkiu) a severnú Sýriu, ktoré ovládli Churriti (neskôr známi ako Mitannci). Na krátky čas bol úpadok zastavený počas Telipinušovej vlády (1525 až 1500 p. n. l.). Telipinuš síce nastolil na krátky čas poriadok no nedokázal dobyť späť Kizvatnu, ktorú ovládali Churriti. Počas vpádu Thutmoseho III. boli Chetiti nútení zaplatiť Egypťanom tribút. Obdobie zmätkov a vnútornej slabosti Cheticie dokázal vyriešiť až Tutchalija II. (1450 až 1430 pred n. l.). Tutchalija II. dobyl štáty Arzava na západe a Išuva na východe. Na juhu si zmluvami získaval vplyv v Kizvatne čím výrazne podlomil moc Mitanncov v tejto oblasti. Dokonca sa zdá, že Chetiti pomáhali faraónovi Thutmosemu III. pri útoku na mitannské Aleppo. Vtedy však už mali Chetiti štatút akéhosi „podriadeného spojenca“ Egypťanov, pretože Thutmose III. od nich predtým obdržal tribút. Počas vlády Tutchalijovho syna Arnuvanda I. (1430 až 1410 pred n. l.) vznikol na severe veľký problém s divými kmeňmi Kaškov. Chattušaš vyhorel a Arzava na západe sa stala nezávislou. Na sile opäť získavali Mitannci, ktorí znova ovládli Kizvatnu a veľkú časť severnej Sýrie. Arnuvandovi nástupcovia Chattušiliš II. (1410 až 1390 pred n. l.) a Tutchalija III. (1390 až 1370 pred n. l.) podnikali vojenské ťaženia proti Mitanncom no skutočný vzostup chetitskej moci začal až vládou Šuppiluliumaša I. (1370 až 1335 pred n. l.). Šuppiluliumaš v priebehu prvých rokov vlády upevnil svoju moc v Anatólii. Porazil a dobyl štáty ako Arzava na západe, Kizvatna na juhu a Išuva na východe. Na západe sa chetitské predsunuté oddiely dostali až k Egejskému moru, kde dobyli Smyrnu a pri Efeze založili osadu Karabé. Na severe boli porazené divoké horské kmene Kaškov. Po týchto víťazstvách nasledovali ďalšie vojenské ťaženia, a to do Levanty a severnej Mezopotámie. Kedysi mocný chetitský protivník – štát Mitanni – sa stal chetitským vazalom. Severosýrske mestá ako Aleppo a Karchemiš sa stali chetitskými dŕžavami a na juhu sa chetitské vojská dostali až k Damasku. Šuppiluliumaš I. prebudoval chetitské hlavné mesto Chattušaš, ktoré potom zaberalo plochu 170 hektárov. Mesto opevnené mocnými hradbami z kameňa a tehál (v základoch hrubých 7 metrov), bolo zosilnené v nepravidelných intervaloch vežami a stalo sa ozajstnou baštou chetitskej sily. Šuppiluliumaš však neskôr zomrel na mor, ktorým sa jeho armáda nakazila v Sýrii a jeho najstarší syn a následník Arnuvanda II. zomrel niekoľko mesiacov nato. 

Približný maximálny rozsah Chetitskej ríše v 14. a 13. storočí pred n. l.:

Po Šuppiluliumovej smrti sa obyvateľstvo Arzavy, Kizvatny, Mitanni a tiež Kaškovia pokúsili zvrhnúť chetitskú nadvládu. Muršiliš II. (1334 až 1305 pred n. l.), ktorý na tróne vystriedal svojho brata Arnuvanda, Arzavu rozdrtil a Sýria s Kizvatnou bola takisto privedená k poslušnosti. Potlačenie vzbury Kaškov na severe sa ale ukázalo byť omnoho ťažšou úlohou. Kaškovia svojou partizánskou záškodníckou vojnou vyhnali Chetitov zo svojho územia a Muršiliš ani po 10 ťaženiach proti Kaškom si nedokázal znovu podrobiť ich územie. Chetitské neúspechy na severe sa snažil využiť asýrsky kráľ Aššur-uballit I., ktorý pravdepodobne spolu s egyptským faraónom Haremhebom podporoval povstanie Mitanncov proti Chetitom. Asýrčania ovládli východnú časť mitannského štátu, čo bolo dôvodom nasledujúceho nepriateľstva s Chetitmi, ktoré trvalo i s prestávkami jedno storočie. Muršilišov nástupca Muvattališ (1305 až 1282 pred n. l.) pokračoval vo vojne proti Asýrčanom, no nebol vcelku úspešný. Asýrčania dobyli mitannské hlavné mesto Vaššukkanni a ovládli bývalé mitannské územie až po Eufrat. Medzi Eufratom a Stredozemným morom si však Muvattališ dokázal udržať moc. Na juhu sa ale čoskoro objavil staronový nepriateľ Chetitov – Egypt. Nový ambiciózny egyptský faraón Ramesse II. považoval za nutné a oprávnené územné nároky Egypta v Sýrii, ktoré bolo chetitskou doménou. V roku 1286 pred n. l. sa obe vojská – chetitské i egyptské – stretli v bitke pri meste Kadeš, kde Muvattališ lsťou prekvapil Ramesseho II. a dokázal odvrátiť jeho pokus o rýchle dobytie Kadeša. Ramesse II. stiahol svoju armádu no nepriateľstvo medzi Egyptom a Chetitmi trvalo aj za vlády Muršiliša III. (1282 až 1275 pred. n. l.) a Urhi-Tešupa. Obrat vo vzťahoch vtedy dvoch najväčších mocností sveta nastal až nástupom chetitského kráľa Chattušiliša III. (1275 až 1250 pred n. l.), ktorý roku 1269 p. n. l. uzavrel s Ramesseom II. mier, azda v obave pred silnejúcou Asýrskou ríšou. Táto prvá písomne doložená medzinárodná mierová zmluva v dejinách vyriešila územné spory v Sýrii. Okolie mesta Kadeš si ponechali Chetiti a juhosýrsky Damask pripadol Egypťanom. Chetitský bojový voz z bitky pri Kadeši

 Počas vlády Tutchalija IV. (1250 až 1220 pred n. l.) boli Chetiti v defenzíve proti Asýrčanom, ktorým sa podarilo preniknúť cez Eufrat. Chetitská intervenčná armáda údajne v počte viac ako 28 000 mužov padla do asýrskeho zajatia a Asýrčania ovládli mesto Alalach. Chetiti si i napriek tejto pohrome dokázali udržať väčšinu severnej Sýrie a dokonca v mori ovládli ostrov Alašija (Kypros, resp. Cyprus). No na západe sa objavil ďalší nový nepriateľ. Bola to krajina Achchijava, ktorá sa dnes väčšinou stotožňuje s krajinou Achájcov. Možno išlo o začiatok legendárnej Trójskej vojny, o ktorej Homér básnil vo svojej Iliade. Tutchalijov syn a nástupca Arnuvanda III. (1220 až 1200 pred n. l.) vyhnal Asýrčanov takmer z celej Sýrie, no na západe ešte stále Chetiti museli bojovať s Achchijavou. Po Arnuvandovej smrti ho vystriedal v kraľovaní jeho brat Šuppiluliumaš II. (1200 až 1190 pred n. l.), v priebehu ktorého vlády došlo ku katastrofe. Chetitské mestá v Anatólii boli vypálené a opustené. Koniec chetitského kráľovstva bol svedkom príchodu nových obyvateľov, tzv. „morských národov“. Menšie chetitské štáty v juhovýchodnej Malej Ázii a v severnej Sýrii sa udržali ešte niekoško storočí, no postupne podľahli Asýrčanom. Kráľ Sargon II. roku 717 pred n. l. dobyl posledné opevnené chetitské mesto Karchemiš.  

Chetitské mestské štáty po rozpade Chetitskej ríše:

     Chetitský vojnový systém v 14. a 13. storočí pred n. l. bol veľmi podobný vtedajšiemu egyptskému či asýrskemu. 

Chetitský bojový voz Armáda sa skladala z vojnovej vozby a pechoty. Na rozdiel od Egypťanov však mali Chetiti skvele vycvičené posádky vojnových vozov, ktoré boli vtedy jednoznačne najlepšie na svete. Opačne to platilo pre mnohonárodnú chetitskú pechotu, ktorá ohľadom výcviku, bojovnosti a disciplíny výrazne zaostávala za Egypťanmi. Pechota zväčša čakala v defenzívnom postavení za vojnovými vozami, ktoré zas prenikali hlboko do tyla nepriateľa, prekvapivo na neho útočila odzadu, prípadne po prerazení šíkov nepriateľa vykonávala obchvatné operácie, ktoré znamenali pre nepriateľa záhubu. Osádku chetitských vozov tvorili zväčša 3 muži (vozataj, kopijník alebo zriedkavejšie lukostrelec, štítonoš). Oproti egyptským teda mali o jedného muža naviac, no i napriek tomu boli pohyblivejšie a ľahšie ako egyptské vozy. 

Chetitský pešiak Keď chetitská armáda neskôr podľahla „morským národom“, tak to nebol iba dôsledok vyčerpanosti ríše ale aj nepoužiteľnosť chetitskej hlavnej zbrane – vozov – v obranných bojoch, na kopcovitom teréne a v úzkych priesmykoch na západe Anatólie. Vozy boli použiteľné iba pri veľkom boji proti armáde, nie však proti rýchlym nájazdníckym skupinám. Ich mestá obohnané dômyselným systémom „niekoľkonásobných hradieb“, ktoré sa tak trochu podobali včelým plastom, nevydržali mohutný nápor barbarov a Chetitom nepomohlo ani to, že ako prví na svete vyrábali železo, a teda by mali mať aspoň technickú prevahu nad hrozným nepriateľom.